Quo vadis, slovenský učiteľ?

Autor: Ľuboš Kačírek | 25.1.2016 o 10:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  108x

Dnešný štrajk učiteľov je výsledkom dlhodobého neriešenia problematiky vzdelávania na Slovensku. Požiadavka vyšších platov je len jeden z faktorov. Zhoršenie postavenia učiteľa môžeme sledovať od čias zavádzania reformy školstva.

Že pán premiér zavádza a nerád hovorí pravdu, vieme už dávno. Nemá zmysel pripomínať, že keď sa tento pán vyjadruje k požiadavkám nespokojných, tak v opozícii hovorí jedno a ak je vo vláde, tak zasa presne naopak. Aj tak som však šokovaný nad aktuálne vypusteným bludom, ktorým sa snaží vyvolať závisť jedných voči druhým. Hovoriť o vizuálne bombastických, ale pre adresátov, žiaľ, len virtuálnych 50-percentných zvýšeniach platov učiteľov v období jedného desaťročia, kedy bol väčšinu času premiérom, bez porovnávania zvyšovania platov v iných odvetviach a rastu cien je tento údaj pre porovnanie nárastu životnej úrovne obyvateľov len fiktívny a bezcenný. Je to podobne nekorektné, ako keby som teraz začal argumentovať, že pred prvou vládou Fica som zarábal tisíce a dnes len stovky, akosi opomenúc, že jedna cifra je v korunách a druhá v eurách.

Oveľa horšie je, že medzi relevantnými politickými stranami chýba vízia ďalšieho rozvoja školstva, a tým pádom celej slovenskej spoločnosti. Odkiaľ a kam smerujeme? Z jednej strany cítime tlak súčasného ministra školstva a štátnych orgánov na udusenie bublajúcej „vzbury“. Pripomína nám to obdobie spred roku 1989, kedy štátne orgány, ktorým záležalo len a len na blahu obyvateľov, hľadali západnými imperialistami podplateného vnútorného nepriateľa, ohrozujúceho úspechy a výdobytky našej vtedajšej rozvinutej socialistickej spoločnosti. Z opačného pólu politického spektra zasa vanie väčšinou ticho. Občas sa ozve nejaké vajatanie, ktoré sa snaží uchytiť na aktuálnej vlne záujmu médií. Takmer výlučne je to len obsahová prázdnota.

Nízke platy sú podľa môjho názoru len tou menej podstatnou časťou, prečo situácia vyvrcholila do aktuálneho ostrého štrajku. Učitelia nikdy nepatrili k najradikálnejšej časti slovenskej spoločnosti, boli skôr lojálni, učenie pre nich nebolo len spôsobom zárobku, ale naozaj poslaním a napriek frfľaniu voči zavádzaným zmenám ohli chrbát. Kde hľadať výraznejšie obdobie úpadku? Domnievam sa, že počiatok výraznejšej frustrácie učiteľov môžeme sledovať od zavádzania reformy školstva za ministrovania Jána Mikolaja. Nikto nepochybuje o tom, že bola potrebná. Ale...

1. Jej zavedenie bolo potrebné, ale nepripravené a koncepčne nedotiahnuté. Je to beh na dlhé trate, ktoré presahuje jedno volebné obdobie.

2. Nekoncepčnosť sa prejavila v príprave štátneho vzdelávacieho programu a chaotickým zostavovaným školského vzdelávacieho programu a osnov jednotlivých predmetov. Tie sa robili na poslednú chvíľu, počas letných dovoleniek, aby boli pripravené k aktuálnemu školskému roku, ikskrát sa menili a prerábali, takže napokon rezignovaní učitelia, aby naplnili tabuľkový vizuál, mechanicky ťukali Crtl C a Ctrl V a formálne napĺňali tabuľky.

3. Celé obdobie sprevádzali chýbajúce učebnice, čo bolo viackrát medializované. Ministerstvo vinilo autorov učebníc. Je však naozaj možné za rok-dva napísať a vydať kvalitnú učebnicu? A ak sa ešte k tomu priebežne mení štátny vzdelávací program.

4. Reforma priniesla posilnenie prírodovedných predmetov. Dovtedajšia snaha o rovnocenné rozvíjanie osobnosti žiaka prostredníctvom prírodovedných a humanitných predmetov bola narušená. Zníženie dvojhodinových týždenných dotácií na predmet na jednohodinové a naopak posilnenie matematiky či fyziky spôsobilo, že učitelia humanitných a spoločenskovedných dvojkombinácií si nenaplnili úväzok. Naopak, zvýšili sa potreby na zamestnanosť prírodovedných a technických predmetov. Medzi učiteľmi tak začalo vznikať napätie, nezdravá konkurencia, ktorá narušovala kolegiálne väzby.

5. Paradoxne, napriek čoraz väčšej elektronizácii sa „úradovanie“ učiteľa nezjednodušilo, ale zamestnáva ho čím ďalej tým viac. Správne vedenie dokumentov, často i nezmyselné, je zo strany ministerstva dôležitejšie a samotné učenie už nie je prioritou. Ak to preženieme, nikoho nezaujíma, či učíte kvalitne, ale či máte v poriadku „papiere“ a vyplnené všetky kolónky.

6. Naháňanie sa za kreditmi, prostredníctvom ktorých si učitelia môžu zvýšiť plat, sa stali „zlatým teľaťom“. Žiaľ, nie pre školy, ktoré by tým získali kvalitnejších pedagógov, ale mnohokrát len pre inštitúcie, ktoré za nemalé peniaze pripravovali učiteľov, vydávali publikácie v nemalom náklade a udeľovali certifikáty. Prečo asi nemáme žiadne informácie, či to boli zmysluplne využité peniaze a učitelia aj novozískané vedomosti využívajú?

Platnosť týchto kreditov je obmedzená na sedem rokov. Znamená to snáď, že vzdelanie, ktoré učiteľ získal, je po siedmich rokoch nepoužiteľné?

7. Vláda posilňuje integráciu žiakov s poruchami učenia a správania. To je v poriadku. Zanikajú tak špecializované školy, ktoré sú pre štát niekoľkonásobne nákladnejšie ako financovanie bežných škôl. Kde sa stratili tieto ušetrené peniaze? Zvýšil sa však výraznejšie počet asistentov učiteľa? Nie, len učitelia sa majú popri klasickej práci osobitne venovať aj každému žiakovi s dysfunkciou, hoci na to nemajú vytvorené podmienky ani príslušné vzdelanie špeciálneho pedagóga.

8. Relatívne vysoké platy učiteľov, vykúzlené ministrom školstva, vznikli prácnym narátavaním možných príplatkov – od triednictva, odmien či príplatkov riaditeľov škôl. Keďže odmeny pre učiteľov udeľuje riaditeľ školy, bolo by zaujímavé zistiť, podľa akého kľúča sa prideľujú. Veľakrát sa stáva, že sa odmeňuje za mimoškolské aktivity. Učiteľ, ktorý vezme žiakov počas výučby napríklad na exkurziu je hodnotený vyššie. Niektorí učitelia si z toho robia „biznis“ a zbierajú „čiarky“. Keď sa však zisťuje jej prínos, už je to horšie. Napriek tomu sú hodnotení vysoko, hoci sa za nich musí suplovať a ostatným pedagógom odpadávajú hodiny a nestíhajú prebrať učivo. Ak chce ísť s touto triedou na exkurziu iný pedagóg, už to nejde, lebo žiaci často vynechávali vyučovanie.

9. Podľa nariadenia o prenesenom výkone pôsobnosti štátnej správy zabezpečuje základné školstvo miestna samospráva a stredné vyšší územný celok. Štát im prispieva určenou sumou na jedného žiaka. A čo budovy, v ktorých sa školy nachádzajú? Väčšina z nich pochádza z obdobia spred roku 1989 a vyžaduje si investície do ich rekonštrukcie. Skadiaľ má na to samospráva vziať? Nuž, veľakrát riaditeľ, aby hasil haváriu, zoberie z balíka na odmeny pre učiteľov.

Ako sme sa dozvedeli, pán premiér a jeho vláda už nemôže učiteľom pomôcť. Nedivil by som sa, keby obyvateľom skrsla otázka: „Načo je nám taká vláda, ktorá sa nevie  postarať o svojich obyvateľov?“ Nuž, asi je rozdiel slovne ich chrániť pred neviditeľným vonkajším „nepriateľom“, ako sa starať o plošné zlepšovanie ich životných podmienok. Naozaj sa v tomto štáte nenájde politická sila, ktorá sa bude zaujímať o blaho jej občanov? Naozaj nie je v tomto štáte relevantná politická sila, ktorá by sa vážne zaoberala víziou jeho ďalšieho rozvoja? Bodaj by sme sa raz namiesto zavádzajúcich „Dobrých správ pre Slovensko“, aktuálne uvádzaných v mediálnych prostriedkoch, stretli s „dobrými správami“ na výplatných páskach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?