Ján Korec, ktorému vtedajší režim neumožnil vykonávať povolanie kňaza, začal v Petržalke pracovať na prahu tridsiatky v prvej polovici 50. rokov (1953 – 1954), teda v období, keď už bol tajne vysvätený za biskupa. V tom čase býval v podnájme na Turčianskej ulici u matky neskoršieho známeho cyklistu Kamila Haťapku a do práce v Petržalke chodieval na bicykli. Pôsobil v Tatracheme na Viedenskej ulici pri Dunaji, kde vyrábali pastu na parkety a fakle pre železnice na rozmrazovanie potrubí rušňov. Takmer výlučne pracoval v ženskom kolektíve, medzi ktorými nechýbali aj trestankyne, čo bol iste aj zámer režimu zviesť ho z cesty kňaza. Po skončení práce sa tajne venoval duchovnej činnosti. Zo zdravotných dôvodov, pre chorobu srdca, sa mu napokon podarilo získať miesto laboranta v Ústave hygieny práce a chorôb.
Druhé, výraznejšie obdobie pobytu Jána Korca v Petržalke siaha do polovice 70. rokov. Do Petržalky sa vracia po dvadsiatich rokoch, už ako zrelý päťdesiatročný muž. Od roku 1974 býval v podnájme na Vilovej ulici č. 7. Po krátkom pôsobení v duchovnej službe sa od roku 1975 opäť stáva robotníkom v Tatracheme, kde pracoval ako skladník i závozník. V júli 1979 odchádza z Tatrachemy do Kovospracujúceho podniku a pôsobí tu ako údržbár výťahov. Ako s odstupom času spomínal: „Robili sme v novej Petržalke. Bol to pre mňa nový svet – paneláky, nekonečné poschodia, strojovne na plochých strechách 13-poschodových budov, šachty. Služba ľuďom je pekná, ale niekedy ťažká. Po tých schodoch na trináste poschodie! Práca v 4-metrových šachtách, väčšinou prievane. Montér bol často spotený, keď stál na kabíne alebo pod ňou a celou silou demontoval nejaké časti. Hľadanie elektrických porúch trvalo niekedy hodinu i dve, takmer stále v podrepe.“ Napriek ťažkej práci vždy hľadal v živote to pozitívne, svojou prirodzenou autoritou si získaval podporu kolegov, medzi ktorými neboli len jednoduchí robotníci, ale aj bývalí kňazi. Práve jeho blízky vzťah k ľuďom bol dôvodom, že ho už v roku 1980 preradili do „závetria“ stolárskej dielne. Táto etapa jeho života sa uzatvára v roku 1984, kedy odchádza do dôchodku.
Odchod do dôchodku mu umožnil venovať sa duchovnej službe. Vo svojom byte sa naplno venoval písaniu, stretávaniu sa s priateľmi, aj keď jeho byt a pošta boli pod bedlivou kontrolou Štátnej bezpečnosti a jeho priatelia hľadali cesty, ako uniknúť jej pozornému oku. Toto vyše 15-ročné petržalské obdobie Jána Korca uzatvára rok 1989 – zmena politického režimu – a jeho menovanie pápežom Jánom Pavlom II. za nitrianskeho biskupa 6. februára 1990. Tu už kardinál Korec mohol naplno využiť svoje životné poslanie. Táto cesta bola síce kľukatá a občas vyzerala ako slepá, ale aj vďaka takým osobnostiam ako bol kardinál Ján Chryzostom Korec sa napokon podarilo zmeniť politický režim vtedajšieho Československa a prispieť k duchovnej obrode obyvateľov.
Česť jeho pamiatke!
